Blíži sa koniec školského roka a zároveň dlho očakávané dva mesiace letných prázdnin. Ešte však predtým študentky a študenti dostanú do rúk koncoročné vysvedčenia. Niektorí budú veľmi spokojní, iní však o niečo menej. Pre niektorých je odovzdávanie vysvedčenia oslavou, pre iných strachom  prísť domov. Ako by na známky svojich detí mali reagovať rodičia?  Ako môžu negatívne názory pôsobiť na psychiku detí? Na tieto otázky sme hľadali odpovede so psychologičkou, pani Martou Marošovou, z občianskeho združenia IPčko.

Tento rozhovor začnem netradične, pretože Vy ste dnes k nám na župu neprišli sama, Vy ste si so sebou priniesli ježka. Kvôli čomu práve ježka?

Ježko tu je so mnou náhodou. V IPčku ježkov používame ako terapeutov, ktorí nám pomáhajú zvládať ťažké situácie, hlavne u detí a mladých ľudí, ale aj dospelých. Ježko je aj pozitívnym momentom a svetielkom u iných ľudí, ktorí zažívajú niečo veľmi náročné. On má takú schopnosť, že keď ho zoberieme na ruky a my sme v kľude, tak aj ten ježko sa upokojí, prestane pichať, rozbalí sa z guličky, začne ňuchať, trošku chodiť, je zvedavý a dovolí niekedy tomu človeku ho aj pohladkať. Takže ježkovia nám veľmi pomáhajú a zároveň ich využívame aj pri edukácií, pretože ak je ježko v strese, zabalí sa do guličky, chrčí, nadskakuje a vtedy to prepájame s klientom, že aké je to preňho byť v strese, bojí sa a je nahnevaný. Vtedy porovnávame čo pomôže ježkovi a čo pomôže človeku.

Je to zaujímavé aj z toho dôvodu, pretože hovorí sa napríklad, že delfíny alebo psi robia dobrú terapiu pacientom, tak preto ma prekvapilo, že práve ježko. Ale je to fajn, že aj takýmto spôsobom môžete klientom, alebo ľuďom, ktorí sú na tom v oblasti duševného zdravia horšie. Poďme si ale na úvod povedať niečo o o.z. IPčko, na čo sa zameriava a komu pomáha?

IPčko pomáha všetkým ľuďom, ktorí majú ťažkosti, ktorí sú v kríze, pomáha 24 hodín denne 7 dní v týždni, bezplatne a anonymne. Začali sme už trinásty rok, kedy máme vlastne takú on-line aj off-line podporu. Online sú to naše linky pomoci, kde je najviac využívaná najmä mladými ľuďmi četová poradňa, k nej sa počas covidu pridružila krízová linka pomoci, kde volajú mladí ale aj starší ľudia, ale dokonca aj seniori. Potom máme mailové poradenstvo a takisto aj video poradňu. Takže toto sú také naše linky pomoci, pričom zároveň máme v každom krajskom meste Káčko, čo je to centrum kde môžu prísť ľudia v kríze. V ňom sa venujeme krátkodobej individuálnej pomoci a krízovej intervencií, kde nás môže vyhľadať úplne každý a to zase bezplatne, anonymne a kedykoľvek to potrebuje. Venujeme sa aj tým ľuďom, ktorí prežívajú ťažké situácie, ale aj ich príbuzným, okoliu, či učiteľom. Potom chodíme aj do škôl, kde pomáhame zvládať študentom a školákom ťažké situácie. Taktiež máme krízový intervenčný tím, ktorý máva výjazdy do terénu vždy, keď je to potrebné. Spolupracujeme so záchrannými zložkami, čo znamená, že pomáhame kdekoľvek, kde je potreba, alebo, keď nám ľudia zavolajú alebo napíšu do našej poradne, že nás potrebujú, že im je veľmi ťažko alebo sú niekde na koľajniciach, na moste, tak máme výjazdy práve k nim. A keďže my sa stále snažíme prepájať aj nové technológie s čímkoľvek, čo pomáha klientovi v kríze, tak ježko je jedna z tých vecí.

Čo sa týka počtu volaní o pomoc smerom na IPčko, zaznamenávate skôr pokles alebo nárast za posledné obdobie?

Za posledné obdobie, ale vlastne od prvého dňa kedy sme pred dvanástimi rokmi začali, zaznamenávame nárast stále. Ten nárast je stále veľmi veľký a stále viac ľudí hľadá pomoc.

Ako sme začali na úvod nášho rozhovoru, budeme sa venovať najmä koncoročným vysvedčeniam, ktoré sa už o pár dní budú odovzdávať. Koniec školského roka je pre študentky a študentov práve o vysvedčeniach. Čo môžu práve oni v tieto dni prežívať a aký majú vplyv známky práve na ich duševné zdravie z pohľadu psychológa?

Teraz sa nám ozýva veľa žiakov a študentov s tým, že to vysvedčenie nebude úplne také, ako by malo byť, že nenapĺňa očakávanie okolia. Často bývajú aj frustrovaní, majú strach, boja sa ísť domov alebo to povedať rodičom. Pritom väčšina z rodičov majú Edupage. Napriek tomu sú tie obavy veľké a je to najmä taký strach zo zlyhania. Práve na našich priečkach v štatistike je strach zo zlyhania, ako aj všeobecne strach, či osamotenie na prvých priečkach. Je to o tom, že mladí ľudia sa boja zlyhania, že zlyhajú v škole, na tréningu, pred kamarátmi, pred učiteľmi, ale aj sami pred sebou.

Je to napríklad aj z toho dôvodu, že vám volajú do IPčka, že sa boja nejakým spôsobom to povedať rodičom, že mami, tati, budem mať také a také známky.

Volávajú aj s tým, že majú strach. Najmä v deň vysvedčenia to bývajú časté telefonáty alebo čety, že sa boja ísť domov, že to vysvedčenie je s horšou známkou. Potom majú obavu nie len z trestov, ale aj z toho že sklamú rodičov.

Vnímate v poslednej dobe alebo rokoch nárast stresu a úzkosti medzi študentmi, ktorý je spojený s koncoročnými vysvedčeniami, resp. hodnotením? Ak áno, tak prečo si myslíte, že je tomu tak?

Určite tu ten nárast je, teraz najmä v tom klasifikačnom období. Veľa krát sa im to nepodarí tak ako by chceli, aj keď sa trebárs pripravia tak nepodajú taký výkon ako očakávali, niekedy sa nedostatočne pripravia, alebo verili že to zvládnu a nezvládnu. Takže naozaj veľmi veľa mladých ľudí sa obracia na nás a naše linky s tým, že ako to dopadne a aké to bude, sú vystresovaní pred koncoročnými písomkami, lebo trebárs tá rozhodne o tej lepšej alebo horšej známke. Takže keď potom dorábajú a dokončujú aby to zlyhanie neprišlo, tak je to pre nich naozaj veľký stres.

Aké sú tie najčastejšie problémy, ktoré študenti na konci roka riešia?

Prevažne tie, či nesklamú očakávanie rodičov, majú pocity zlyhania, že nerobili dostatočne, alebo sa hnevajú na školu, kamarátov, chorobu, že sa nemohli kvôli nej dostatočne pripraviť. Často krát ten hnev môže byť prenesený do nejakého spôsobu písanie písomnej práce, že im nevyhovoval. Naozaj hľadajú pomoc ale v podstate v tomto momente ich vieme uspokojiť a stabilizovať a hlavne treba s nimi hľadať riešenia. Či už ako to v budúcnosti riešiť inak, alebo ako to povedať rodičom, dopredu ešte aby posledný školský deň nebol pre nich záťažový a nebol pre nich strašiakom.

Pokiaľ vám do IPčka volajú študenti, ktorí sú vystresovaní z vysvedčenia alebo sa boja reakcie rodičov alebo blízkeho okolia, čo im radíte, že majú v takýchto situáciách robiť?

Poradíme im rôzne stabilizačné veci na upokojenie, ale hlavne ich necháme vyrozprávať sa, vypočujeme si aké sú ich ťažkosti, alebo ako sa cítia. Veľmi dôležité je povedať im, že je normálne že sa tak cítia, že majú pocit že zlyhali, zažívajú sklamanie alebo strach. Hľadáme s nimi potom cesty kde sa im darí, kde je to v poriadku, akým spôsobom to povedať rodičom ak je ten strach príliš veľký alebo aké slová použiť. Lebo niekedy sa tieto deti naozaj boja, alebo naopak idú do opozície toho všetkého, že ten rodič reaguje tiež podráždeným spôsobom.

Dostávate od tých študentov, ktorým poradíte aj nejakú spätnú väzbu, že vám napríklad zavolajú, že ďakujem za radu, pomohlo to, cítim sa lepšie?

Veľa krát sa stane, že nech sú v akokoľvek ťažkej situácií, tak mnohí majú tendencie potom sa ozvať že to dobre dopadlo a že nám ďakujú, že to nebolo až také strašné. Veľa krát sa aj ozvú v tých ťažkých situáciách kamaráti, že podporia to dieťa, že ono sa hrozne bojí ísť domov, hovorí napríklad že sa zabije. Vtedy podporíme aj ich, aby sa s nami spojilo to dieťa a potom pomôžeme priamo jemu.

Dôležité sú v týchto prípadoch aj samotné reakcie rodičov detí. Ako by mali rodičia reagovať na koncoročné známky napríklad v prípade klasického jednotkára s jednotkami od hora dole a potom napríklad v prípade priemerného trojkára.

V prípade typického jednotkára sa to od neho aj očakáva. Keď má niekto samé jednotky v prvej triede, tak sa očakáva že ich bude mať aj v štvrtej, siedmej, alebo deviatej a potom aj na strednej škole. Mnoho krát si neuvedomujeme, že na neho to môže byť veľmi veľký tlak aby tie jednotky naozaj dostal a vždy dostal lebo sa to od neho očakáva. Zároveň ale tá stredná škola je už veľmi náročná a mnoho krát tí študenti tým že tá základná škola bola pre nich ľahká, stačilo im počúvať a doma sa do toho trocha pozrieť, tak si zvykli len nasávať cez vyučovanie a nenaučili sa učiť. Nenaučili sa sedieť nad tým, robiť si poznámky, zvýrazňovať si to a niekedy začnú zlyhávať na strednej škole. Je to potom taký šok pre to okolie, že to moje dieťa má samé jednotky a zrazu má dvojky, trojky a to je presne to, že sa nenaučili učiť. Takže aj tým jednotkárom potrebujeme pomôcť s tým ako sa učiť a hľadať riešenia, takže si myslím že jednotkári majú veľký tlak. Potom je tu ďalšia kategória jednotkárov a to sú deti, ktorých je stále viac a to sú deti, ktorým strašne záleží na tom výkone. Vytvárajú na seba veľký tlak len preto, aby mali samé jednotky a pritom tí rodičia na tom ani tak netrvajú, pre nich je to v poriadku. Trebárs sú aj rodičia ktorí ani jednotky nemali, ale niekde si tie deti vytvorili vzorec, že musia mať samé jednotky a urobia pre to všetko. Deti sa potom nadmerne učia a spia len pár hodín denne len preto, aby podali fantastické výkony. Treba si potom uvedomiť či do života tie samé jednotky aj potrebujeme. Že či nie je hodnotnejšie vedieť kriticky myslieť, vedieť zapnúť trebárs pred koncom roka, alebo len pred nejakou písomkou alebo byť aktívny na hodinách, alebo spoločensky v triede. Niekedy je hrozne fajn keď to dieťa nie je že úplný jednotkár, ale má kamarátov, vie robiť zábavu v kolektíve a na druhú stranu sa vier aj naučiť. Aj keď sa s dospelými bavíme, tak nikto sa nás nepýta aké známky. Možno aj tu za týmto stolom sedíme jednotkári, štvorkári, ale v tomto momente je to úplne jedno a tie hodnoty máme úplne inak nastavené.

O pár rokov sa nikto na to nebude pýtať.

Absolútne. Tam niekde nastáva to, že ten rodič má na tom prvom stupni má také očakávanie že moje dieťa bude dobré, šikovné a to hodnotenie je bohužiaľ len tá známka. To dieťa sa potom tak na to nastaví, že potom začne mať ten tlak na seba. Ďalej sú potom ambiciózni rodičia, ktorí chcú aby ich deti niečo dokázali a je za tým pozitívny úmysel. Oni to naozaj chcú a majú pocit že len jednotkár sa dostane na právo, iba jednotkár vyštuduje medicínu. Možno to nie je úplne tak pravda, ak máme obavy na akú vysokú školu sa dostane naše dieťa, možno si to treba overiť. Že aj na tej medicíne alebo ekonómií nejde tak o vysvedčenie, tam stratia len päť alebo desať bodov, ale musia zasa chodiť na doučovania. Každý chceme aby naše dieťa bolo v živote úspešné, ale za akú cenu?

Čo môže spôsobiť študentom negatívna reakcia rodičov na koncoročné známky?

Negatívna reakcia bývajú väčšinou tresty, alebo hnev a je to taká negatívna skúsenosť posunúť sa cez pocity zlyhania a krivdy. Ukazuje sa aj nesprávny vzor riešenia situácií. Veľmi dôležité je pre to dieťa ani nie ten hnev, aj keď môžeme sa hnevať, ale na tú známku, nie na to dieťa. Poďme s tou známkou niečo urobiť, poďme sa na to pozrieť ako to môže byť budúci rok lepšie. Napríklad, že chápem že pani učiteľka je prísna a má náročné očakávania na teba a úplne si to nezvládol, je to v poriadku. Aj ja som veľa vecí v živote nezvládla a poďme sa k tomu postaviť, aby nám v tom obidvom bolo lepšie a trebárs aby aj ten výsledok bol lepší. Môžu sa zamyslieť nad doučovaním, že budú mať nejakú appku ktorá pomôže. Te prázdniny sú naozaj čas na to, ako to nastaviť v budúcom školskom roku lepšie. Čiže ten hnev alebo trest v tomto momente vôbec nepomôže, skôr by bolo lepšie to dieťa podporiť. Rozumiem že to vnímaš ako zlyhania, pre mňa to tiež nie je príjemný pocit že si priniesol takéto vysvedčenie, ale poďme sa pozrieť na to ako by to mohlo byť lepšie.

Poďme sa na to pozrieť aj z druhej strany, naopak pochváliť dieťa. Čo by si dieťa ideálne zaslúžilo za dobré známky a dobré vysvedčenie?

Ja si myslím že dieťa nie je dobré chváliť za známky, lebo tam môžeme spôsobiť ten veľký tlak. Poďme ho skôr pochváliť za ten výkon, za to že sa snaží, že chodilo do školy, malo všetky úlohy, nevymeškávalo veľa hodín alebo aj keď vymeškalo tak sa to snažilo dohnať, alebo nemalo neospravedlnené hodiny a príchody. Takže poďme oceniť nie výkon, ale snahu. Mnohí rodičia majú s deťmi nastavené, že im za dobré vysvedčenie niečo sľúbia a potom keď to nedokážu majú ešte väčší pocit zlyhania. Že nedostanú ten mobil, alebo počítačovú hru. Na niektoré deti to veľmi dobre funguje, že ich rodičia veľmi dobre poznajú, ale skôr naozaj aj oceniť dieťa za snahu, že školský rok skončil. To sa uľaví aj dieťaťu, aj rodičom, aj pedagógom a v tom júni sme už všetci vysilení, že už stačilo a ďalší rok je ešte niekde v diaľke. Poďme si oddýchnuť a osláviť to napríklad nejakým rituálom, čo je veľmi fajn aj máme s deťmi od prvého ročníka nejaký rituál k vysvedčeniu. Napríklad ideme na spoločnú rodinnú večeru a tam sa bavíme o tom čo bolo v tej škole fajn alebo ideme na zmrzlinu, do cukrárne, na výlet. Môžeme dieťa zobrať do kníhkupectva, čím podporíme jeho snahu nejakou knihou čo majú radi, ale úplne by som ich finančne alebo materiálne neoceňovala. Skôr by som volila nejaký zážitok, v ktorom zhodnotíme čo bolo pozitívne, dobré, smiešne, alebo aké trapasy sa nám stali a tak ďalej.

Už sme riešili to, že vám do IPčka volajú študenti, ktorí sa boja reakcie rodičov na koncoročné známky. Naopak volajú vám aj rodičia napríklad že si pýtajú nejaké rady, že majú nejaké tušenie, že ich syn alebo dcéra nedonesú vysvedčenie aké by si oni predstavovali? Čo im vtedy radíte?

Ozývajú sa aj rodičia, ale aj pedagógovia veľakrát keď si potrebujú overiť nejaký svoj postup, alebo sú neistí v tom ako sa zachovať správnym spôsobom. Či to dieťa potrestať alebo vymyslieť niečo iné a tam je hlavne dôležité aby rodičia poskytovali bezpečie. Aby naozaj boli pre to dieťa oporou, aby ho sprevádzali počas celého školského roka a nie len na konci pred vysvedčením. Aby sa zaujímali o školu, čo tomu dieťaťu nejde, ponúkli mu nejaké doučovanie alebo preskúšanie, aby ho motivovali. Tým deťom, najmä keď sú v puberte, sa to fakt nezdá zaujímavé. Často mi dávajú otázky, že načo sa mám učiť ten dejepis keď si všetko vygoogli. Majú pravdu, všetko si vygooglia. Na druhú stranu tu máme nejaké všeobecné vzdelanie, ktoré my ako rodičia chceme aby mali a nie aby nevedeli kto to bola Mária Terézia. Práve to deti vedia, lebo sa na ňu sťažujú, že musia chodiť pravidelne do školy, lebo to zaviedla práve ona. A toto je presne to, že poďme tie decká motivovať k tomu aby ich to bavilo, aby to bolo zaujímavé, pozrime si s nimi film počas z toho roka k danej téme, choďme s nimi na výlet, do múzea, pozrime si nejaké dokumentárne veci, pobavme sa a podiskutujme k témam. Toto je to, čo môže dieťa motivovať k tomu predmetu napríklad. Veľmi často deti hovoria, že ich nebaví ten predmet, že ho neznášajú a potom prídeme na to, že napríklad pani učiteľka mu nevyhovuje. A ja si myslím, že tí učitelia nevyhovujú každému, ale že vieme s tými deťmi nájsť spôsob, ako s pani učiteľkou komunikovať, priniesť nejaký referát, alebo sa s ňou môže ísť porozprávať rodič a navnímať to čo to dieťa robí a nevyhovuje mu potom v tom vzťahu.

Je vhodné, aby sa rodičia s deťmi počas prázdnin učili?

Ja si myslím že všetci sa tešia na prázdniny, deti, rodičia, ale aj pedagógovia. V podstate je to taký zaslúžený oddych, ale špeciálne pedagógovia hovoria že sú odvodené od slova prázdno, čiže nemali by sme deti nútiť do nejakého učenia typu mal si z matematiky štvorku tak sa to budeme doúčať, alebo ti nájdem doučovanie na prázdniny. Zároveň potrebujeme tie deti nejakým spôsobom podporiť a aby to z nich úplne nevyšumelo . Vieme ich dať na nejaké zážitkové tábory, dohodnúť sa s nimi aby používali nejaké vedomostné aplikácie, aby ostali v kontakte s cudzím jazykom, s predmetom, vieme sa zasa pozrieť do učebníc ktoré budú mať ďalší rok a zase s nimi ponavštevovať nejaké hrady, zámky, mestá, rieky, jaskyne, proste čokoľvek čo by tým deťom v ďalšom roku mohlo pomôcť. Takisto filmy alebo seriály, je toho tak strašne veľa, že tých prostriedkov k tomu ako udržiavať to vzdelanie je dosť a zároveň sa ma pýtate na žiakov prvého stupňa, že tí by potrebovali také osvieženie toho čo sa naučili aby sa im tie veci automatizovali, najmä prváci, druháci, tretiaci ešte aj. Vtedy je napríklad fajn si s nimi viesť prázdninový denník. To je vec kedy tam každý deň niečo do toho denníka dáme ale nie sú to veľké texty, ide skôr o to že ideme na výlet, kúpime pohľadnicu, nalepíme ju a napíšeme k nej jednu krátku vetičku. Že kde sme boli a čo tam bolo fajn. Môžeme tam niečo prepočítavať, nakresliť si obrázok, aby deti ostali v kontakte s týmito vecami. Čítanie môžeme podporiť tým, že maminke prečítajú recept, alebo niečo tatinovi z časopisu a tým pádom ostanú v kontakte s čítaním,  že tuto mi prečítaj recept, veľmi im to pomôže, aby sme ich motivovali. Čo sa týka opakovania, tak je fajn, keď posledný augustový týždeň, niekedy aj dva už to dieťa nastavujeme na režim školy, čiže vstávanie, aby neboli unavení, začať s nimi opakovať, aby dieťa nebolo unavené, aby to chcelo, malo dobrý štart do nového roka. Je to fajn robiť aj s tínedžerom, ale tínedžer potrebuje vedieť, prečo to robíme a potrebujeme ho na to namotivovať a vytvoriť mu na to podporu, čo je prirodzené.

Koncoročné vysvedčenie a koniec školského roka nie je len o deťoch, študentoch, rodičoch, ale aj o pedagógoch, ktorí sa podľa mňa tešia na tie letné prázdniny viac ako samotní študenti. Ako ideálne by mali oddychovať okrem letnej dovolenky, vyložených nôh a dobrej knihy?

To je krásne, že sa pýtate aj na pedagógov, pretože na nich často zabúdame a pre nich ten školský rok je desať mesiacov driny. Oni vlastne neodchádzajú zo školy 1. júla, ale robia si tam ešte záverečné upratovanie, nejaké papiere, metodiky, prípravy, čiže niektoré školy ešte naozaj týždeň, dva v júli a posledný týždeň dva augustové fungujú, pedagógovia tam chodia a pripravujú sa. Zároveň je to už v režime oddychu a čo je také zaujímavé, že veľa ľudí hovorí, že učitelia majú prázdniny, čo nie je pravda. Oni majú riadenú dovolenku, kde my môžeme ísť na last minute a lacné dovolenky kedykoľvek počas leta, kdežto oni musia ísť na tie najdrahšie a zároveň tiež nie úplne všetkým pedagógom tá dovolenka  vychádza. Čiže oni si naozaj nemôžu zobrať voľno kedy chcú a ísť kam chcú ale majú to riadené cez tie prázdniny. Aj tak sa pedagógovia tešia a oddychujú, je to pre nich fajn a mnohí sa už tešia potom v auguste na školu. Ale mali by naozaj vypnúť, venovať sa sebe, veciam ktoré ich bavia. Mnohé pani učiteľky majú svoje rodiny a pre nich je to obrovská výhoda že tie mamy pracujú v školstve a že môžu byť s tými deťmi cez prázdniny a nemusia riešiť že kam ich dajú. Ale zároveň by ich aspoň trochu mohli niekam dať aby si aj oni dobre oddýchli a tiež je to priestor kedy oni potrebujú načerpať priestor a energiu.

Z pohľadu Vás ako psychológa, čo by mali robiť pedagógovia pre to aby nevyhoveli?

Veľmi dobrá otázka. Pedagógovia sú podľa mňa od rána až kým posledné dieťa opustí triedu v neustálom pozore. Oni musia na všetko dávať pozor, aby sa nič nestalo a aby všetko dopadlo dobre. Od nehôd, až po vzdelávanie, čo je také zaujímavé, že všetci sme špecialisti na to, ako by mal pedagóg vyzerať, ako by mal učiť, ako by mal skúšať, ako by sa mal tváriť, ako by mal zaujímavo učiť, aký by mal byť atraktívny a keď už dieťa zlyhá, tak ako mu dať druhú, tretiu šancu, či akým spôsobom má dávať písomku. Proste všetci sme odborníci, akí by mali pedagógovia byť. Sú to ale odborníci, ktorí majú školy, majú roky praxe a mali by sme k nim takýmto spôsobom pristupovať. Mnoho krát majú pravdu a trávia s našimi deťmi veľmi veľa času, a to čo nám hovoria nie je útokom, ale s cieľom pomôcť dieťaťu. Mali by sme byť s nimi v úzkej komunikácií. A ako by si mali oddýchnuť, ako nevyhorieť, tak ako pedagógovia by sa mali starať o svoju psycho hygienu, Naplánovať si počas týždňa veci, ktoré ich napĺňajú, ktoré ich zazdrojujú v časoch, kedy im je náročne. Mali by mať záľuby, koníčky, kamarátov, známych. Ono to platí pre všetkých ľudí, ale pre pedagógov zvlášť, lebo pre nich je to zvlášť vyčerpávajúce povolanie byť neustále v strehu.

Ak náhodou niekto číta tento rozhovor a povedal si, že predsalen by som sa pani psychologičke Marošovej alebo niekomu z IPčka ozval, ako vás majú kontaktovať? Ako fungujte?

Ktokoľvek, kto nás potrebuje, nás môže kontaktovať 24 hodín denne a 7 dní v týždni bezplatne a anonymne. Nemusí povedať meno, vek, že je z Trnavy. Je to telefónne číslo 0800 500 333, ale takisto aj četová poradňa, môžu nám napísať tam alebo na mail, kde sú kolegovia, ktorí sú vyškolení, podkutí, vedia reagovať na všetky ťažké situácie a sú ochotní kedykoľvek pomôcť.  Zároveň mi ešte napadla ponuka, kedy IPčko robí vzdelávania aj pre pedagógov, aj pre odborných zamestnancov v krízovej intervencií, lebo sa často stretávajú s ťažkosťami, duševnými ťažkosťami, mladých ľudí, študentov, žiakov a nevedia úplne, že čo s tým. Takže ponúkame aj takéto školenia, ale aj workshopy a webináre pre rodičov, aby zvládali lepšie situácie a možno aj na ne získali iný pohľad. Takže toto je taká ponuka z našej strany, že ak niekto sa chce v tomto vzdelávať alebo zistiť o tomto viac, tak máme aj takéto možnosti.