Absolvent župnej Strednej športovej školy v Trnave, momentálne vysokoškolák a jeden z najväčších talentov slovenského krasokorčuľovania otvorene o tlaku vrcholového športu, psychike, štvoritých skokoch aj o tom, prečo bude mať Trnava vždy miesto v jeho srdci.  Tento rok absolvoval olympiádu v Miláne a na majstrovstvách sveta v Prahe obsadil skvelé 15. miesto. 

Už počas štúdia si si vedel predstaviť, že raz budeš reprezentovať Slovensko na olympiáde?
Keď som nastúpil na gymnázium, ešte som nad tým veľmi nepremýšľal. Samozrejme, vždy to bol sen, ale vtedy som bol ešte veľmi mladý. Skôr som sa snažil zlepšovať a pracovať na sebe. Postupne prišli výsledky a človek si začal viac veriť, ale nikdy som sa nesústredil len na veľké ciele. Skôr na každodennú prácu.

Keď sa dnes obzrieš späť na obdobie na župnej športovej škole v Trnave, na čo spomínaš najradšej?

Určite na kolektív a celkovú atmosféru v škole. Mal som okolo seba dobrých spolužiakov a učiteľov, ktorí sa mi snažili čo najviac pomôcť. V tom období sa mi zároveň začalo viac dariť aj v športe, takže si tie roky spájam s veľkým posunom. Aj keď to nebolo až tak dávno, všetko ide veľmi rýchlo a človek sa posúva ďalej, ale na školu spomínam naozaj veľmi rád.

Odporučil by si športovcom štúdium na tejto našej škole?

Určite áno. Myslím si, že sa to dá veľmi dobre zvládnuť, keď človek chce. Učitelia sa snažia športovcom vychádzať v ústrety a rozumejú tomu, čo vrcholový šport obnáša. Zároveň si myslím, že veľa závisí aj od samotného študenta. Keď má človek chuť vzdelávať sa a vie si správne nastaviť čas, dá sa skombinovať škola aj šport na vysokej úrovni.

Ako ti pomáhala škola pri vrcholovom športe?
Veľmi veľa. Nemal som individuálny študijný plán, pretože som chcel normálne chodiť do školy a byť súčasťou kolektívu. Učitelia však chápali, že mám tréningy a súťaže, takže mi vedeli pomôcť, keď som niečo nestíhal. Často som odchádzal po tretej hodine na tréningy do Bratislavy a veľa vecí sme vedeli flexibilne vyriešiť.

Ako to brali spolužiaci?
Úplne v pohode. Vedeli, že športu venujem veľa času. Aj keď som mal možnosť písať niektoré testy neskôr, často som ich písal spolu s ostatnými, aby to bolo férové.

Ako sa Adam Hagara za posledné tri roky zmenil?
Nemyslím si, že som sa nejako výrazne zmenil ako človek, ale určite som získal viac skúseností. Naučil som sa lepšie pracovať pod tlakom a viac si uvedomujem, aké dôležité je sústrediť sa na prítomnosť. Snažím sa brať veci deň po dni a posúvať sa postupne ďalej.

Krasokorčuľovanie vyzerá elegantne, ale čo je na ňom najťažšie?
Podľa mňa psychika. Na tréningoch človek všetko ovláda a má to natrénované, ale súťaž je úplne iný pocit. Aj keď ste perfektne pripravení, môže prísť stres alebo mentálny blok. A práve zvládnutie psychiky je možno najťažšia časť nášho športu.

Aj preto možno prekvapil výkon Ilju Malinina na olympiáde, kde skončil ako favorit až ôsmy?
Presne tak. V mužskom krasokorčuľovaní sa môže stať čokoľvek. Aj najlepší športovci majú dni, keď im niečo nevyjde. Ilja je podľa mňa fenomenálny korčuliar a má obrovské schopnosti, ale niekedy jednoducho veci nevyjdú podľa predstáv. Taký je šport.

Štvorité skoky – niekedy ich zaradíš, niekedy nie. Ako sa rozhoduješ?
Veľa závisí od aktuálnej formy a pocitu. Po olympiáde som mal trochu mentálny blok pri štvoritom skoku, aj keď na tréningoch mi vychádzal. V Prahe sme sa nakoniec rozhodli ísť istejšiu jazdu. Samozrejme, vždy chcem podať maximum, ale niekedy je lepšie zvoliť program, v ktorom sa cítim stabilnejšie.

Máš pred vystúpením stále rešpekt?
Určite. Myslím si, že ten stres nikdy úplne nezmizne. Na jednej strane mám rád ten adrenalín a atmosféru pred vystúpením, ale zároveň človek vie, že má len jednu šancu. A práve to robí súťaže takými náročnými.

Pôsobíš pritom veľmi pokojne.
To možno len navonok. (smiech) V šatni by asi povedali, že som veľký stresman. Ale keď už prídem na ľad, snažím sa všetko vypnúť a sústrediť sa len na jazdu.

Na majstrovstvách sveta v Prahe panovala neuveriteľná, skoro domáca atmosféra. Ako si to celé prežíval?
Bolo to niečo výnimočné. Veľmi veľa ľudí prišlo zo Slovenska, keďže Praha je blízko, takže som sa cítil skoro ako doma. Atmosféra v O2 aréne bola neskutočná a úprimne neviem, či ešte niekedy zažijem niečo podobné. Každý štart bol obrovský zážitok a veľmi mi pomáhalo aj povzbudzovanie od divákov. Dodalo mi veľa energie a motivácie.

Boli to zatiaľ tvoje najobľúbenejšie majstrovstvá sveta?
Čo sa týka atmosféry, určite áno. Štadión bol vypredaný prakticky na každej súťaži a bolo cítiť, že ľudia krasokorčuľovaním naozaj žijú. Myslím si, že si to užívali aj samotní športovci, pretože takáto podpora sa nezažíva každý deň.

Pomáha ti niečo zvládať tlak?
Najviac asi pocit, že som dobre pripravený. Keď viem, že som kvalitne trénoval a mám všetko odjazdené, cítim sa istejšie. Potom ten stres nie je až taký veľký.

Bol v tvojej kariére nejaký bod zlomu?
Asi juniorské majstrovstvá sveta v Japonsku a následné Grand Prix. Vtedy ma začali viac registrovať aj v zahraničí. Potom prišli ďalšie výsledky a cítil som, že sa postupne dostávam viac do povedomia.

Ste medzi sebou v seniorskej kategórii kamaráti?
S chalanmi, ktorí prišli z juniorov, určite áno. Poznáme sa už dlhšie a vyrastali sme spolu na súťažiach. Tento rok nás do seniorskej kategórie prejde viac, takže sa teším, že sa budeme stretávať častejšie.

Kto je tvoj najlepší kamarát medzi krasokorčuliarmi?
Určite Jacob Sanchez a Ryo Nakata. Sme v kontakte často a vždy sa teším, keď sa stretneme na súťažiach.

Mal si niekedy pocit, že je toho priveľa?
Samozrejme, také obdobia prídu. Ale vždy sa snažím prekonať a povedať si, že sa to dá zvládnuť. Dôležité je vedieť si oddýchnuť alebo nájsť si niečo, pri čom človek vypne hlavu.

A čo robíš, keď vypneš od športu?
Hrám hry na počítači. Najčastejšie CSko, ale všeobecne mám hry rád a pomáha mi to odreagovať sa.

Čo ti šport dal do života?
Určite disciplínu a schopnosť prekonávať sa. Tiež veľa skúseností a možností cestovať po svete. Myslím si, že bez športu by som nebol tým človekom, akým som dnes.

A čo po kariére?
Na univerzite študujem informatiku, takže by som sa chcel uplatniť v tejto oblasti. Pri krasokorčuľovaní by som však rád zostal aspoň formou show alebo vystúpení. Aktívne by som chcel pokračovať približne do 27 alebo 30 rokov, potom uvidíme.

Uvedomuješ si, že si vzorom pre mladých športovcov?
Začínam si to uvedomovať viac. Som rád, ak dokážem niekoho motivovať a budem sa snažiť podávať čo najlepšie výkony aj naďalej.

Akú radu by si dal dnešným stredoškolákom?
Nevzdávať sa a robiť to, čo ich baví. Dôležité je vedieť si správne rozdeliť čas medzi školu, šport a oddych. Keď si človek vie nastaviť priority, dá sa zvládnuť veľmi veľa vecí naraz.

Čo máš najradšej v Trnavskom kraji?
Mám rád Trnavu, hlavne Trojičné námestie a nové parky. Páči sa mi, ako sa mesto rozvíja a myslím si, že je to veľmi príjemné miesto na život.

A na záver – čo je na Adamovi Hagarovi mimo ľadu úplne iné?
Ľudia hovoria, že sa počas jázd neusmievam, ale mimo ľadu sa usmievam dosť často. (smiech)