Deň plný piety, spomienok aj emócií

Publikované: 14.11.2022 | Naposledy aktualizované 14.11.2022

V piatok 11. novembra okolo poludnia bolo na cintoríne a pri pamätníkoch v meste nezvyčajne rušno. Skupinky ľudí rôzneho veku s červeným makom na hrudi vzdávali hold obetiam 1. svetovej vojny pri príležitosti Remembrance Day (Pamätný deň), ktorý je v krajinách Commonwealthu je známy ako Poppy Day (Deň divých makov), v USA sa nazýva Deň veteránov. Jeho história siaha až do roku 1919, kedy si po prvýkrát ľudia uctili dvomi minútami ticha obete prvej svetovej vojny – presne o jedenástej hodine jedenásteho dňa jedenásteho mesiaca, pretože to bol čas (v Británii), keď v roku 1918 nadobudlo platnosť prímerie. V priebehu rokov sa stal dňom, kedy si pripomíname nielen obete vojnových konfliktov, ale aj utrpenie civilistov v časoch vojny.

Červené maky ako symbol padlých si pripli aj študenti 2. ročníka bilingválneho štúdia v anglickom jazyku Obchodnej akadémie v Senici. Myšlienka použiť divý mak pochádza z básne kanadského vojenského chirurga majora Johna McCraea. Proti depresii z vojnových útrap bojoval písaním veršov.

„Na poliach Flámska vlčie maky rastú, tam medzi krížmi, rad za radom. Značia miesta, kde ležíme. Tam hore počuť udatný spev škovránka, uprostred revu kanónov tu dolu…“ Týmito slovami začína jeho najslávnejšia báseň In Flanders´ Fields (Na Flámskych poliach). Báseň, ktorou obchodkári začali na cintoríne spomienkovú a pietnu slávnosť pripravenú počas hodín anglického jazyka a dejepisu. Najskôr vzdali hold našim predkom, ktorí neváhali so zbraňou v ruke za cenu vlastného života bojovať za národné a ľudské práva počas revolúcie 1848/9 a počas 1. svetovej vojny. Pokračovali pri náhrobkoch významných osobností, ktoré svojím životom a prácou pozitívne ovplyvnili vývoj Senice. Komentovali udalosti v angličtine, zapaľovali sviece, recitovali protivojnové verše slovenských básnikov oslavujúce slobodu, kládli kytičky.

Pri pamätníku venovanom vzniku 1.ČSR pripomenuli nielen význam prvej republiky pre Slovákov, ale aj jedného z jej tvorcov – M. R. Štefánika. Kroky študentov a ich hostí smerovali k Pomníku padlých v Senici. Možno lúče slnka opierajúce sa do okolitých líp alebo hluk prechádzajúcich áut vybičoval tínedžerov do emotívne silnej dramatizácie básne Martina Rázusa o matke, ktorá zamrzne na vlakovej stanici, márne čakajúc na svojho syna – vojaka. Hromadne recitované Mor ho! bolo pomyselnou bodkou za spomínaním na obete všetkých doterajších vojnových konfliktov.

Edukačný zámer podujatia bol naplnený. Vzdali sme poctu množstvu padlých, trpiacich vojakov a ich rodinám, poukázali na nezmyselnosť vojen a násilia. Pripomínanie tienistých stránok minulosti v dnešnej dobe mnohých ozbrojených konfliktov je mementom pre súčasnú i budúcu generáciu.

Mgr. Slavomíra Masrnová

Prečítajte si tiež