Eliška zo župnej Hotelovej akadémie v Piešťanoch: Dodnes nechápem, že som sa dostala do Pečie celé Slovensko

Eliška Marlengová má ešte pár rokov do dospelosti, no už dnes patrí k najvýraznejším mladým cukrárskym talentom na Slovensku. Kým mnohí jej rovesníci hľadajú čomu sa chcú venovať, ona našla svoju cestu už v detstve pri múke, cukre a prvých nepodarených pokusoch. Z obyčajného pečenia v kuchyni sa jej stal svet, v ktorom našla pokoj, radosť aj sebavedomie. A popri tom celkom nenápadne prerazila do televíznej súťaže, ktorú sledujú stovky tisíc ľudí. Rozprávali sme sa o tom, ako zvládla prvé kamery v živote, čo ju naučila ružová žirafa utopená v polievke, aj o tom, prečo je pre ňu pečenie psychohygienou.

Aký bol tvoj zážitok zo súťaže Pečie celé Slovensko?

Neskutočný. Dodnes nechápem, že som sa tam vôbec dostala. Bolo to nádherné obdobie, ktoré by som si kedykoľvek zopakovala. Prihlášku som vypĺňala vlastne len zo srandy v škole a spolužiačka ma k tomu doslova dokopala. A zrazu som bola na kastingu… a potom v stane.

Ako si zvládala kamery a stres?

Zo začiatku to bolo náročné. Zrazu všade svetlá, kamery… a človek má piecť, akoby sa nič nedialo. Ale po druhom kole sme si všetci zvykli. Štáb bol strašne milý. Keď sa netočilo, kŕmili sme kameramanov, tí mali najlepší život :-). Atmosféra bola úžasne priateľská, aj keď pod svetlami bolo niekedy teplo na odpadnutie.

Ako reagovali rodičia s spolužiaci zo župnej Hotelovej akadémie Ľudovíta Wintera v Piešťanoch?

Maminka plakala od radosti. Podporovali ma nonstop. Keď mi pri tréningoch niečo chýbalo, okamžite mi to išla kúpiť. Spolužiaci boli radi, podporovali ma. 

Čo bolo prvé, čo si v živote upiekla? Koľko si mala vtedy rokov?

Mala som asi desať. Neviem prečo, ale začínala som s náročnejšími dezertmi, hlavne s francúzskymi. Pamätám si, že som sa veľmi dlho učila robiť makrónky. To bol jeden z mojich prvých dezertov. Rada som robila aj cheesecake.

Kto ťa v pečení najviac inšpiruje?

Moja mama a babka. Obe piekli odjakživa. Keď som dostala celiakiu, snažili sa piecť bezlepkovo ale nebolo to ono, tak som začala piecť ja. Ich šikovnosť ma dodnes motivuje.

Stal sa ti odvtedy v kuchyni nejaký „prúser“?

Áno, samozrejme, bolo ich milión :-). Jeden si pamätám veľmi dobre. V jedenástich som modelovala ružovú žirafu na tortu. Venovala som tomu tri hodiny a bola som na ňu hrdá. Na druhý deň však bola zdeformovaná, oči mala inde a bola celá slizká. Až na oslave som sa dozvedela, že mamine žirafa večer spadla do hokkaido polievky. Tri dni som sa s ňou nebavila :-).

Čo ťa na pečení najviac baví? Je to pre teba hobby alebo budúce povolanie?

Je to pre mňa psychohygiena. Keď mám veľa povinností alebo stres, idem piecť. Pri pečení sa sústredím iba na proces a úplne „vypnem“. Pečenie ma baví už päť rokov, čo je u mňa dlhšie ako akákoľvek iná aktivita. Verím, že pri tom zostanem a bude to aj moja budúcnosť.

Chcela by si si raz otvoriť vlastnú cukráreň?

Áno, ale až po tom, čo nazbieram skúsenosti v zahraničí. Najprv by som chcela pracovať, vzdelávať sa vo svete a potom si na Slovensku otvoriť niečo originálne – kaviareň alebo cukráreň, akú tu zatiaľ nemáme. Veľmi ma inšpiruje napríklad Cedric Grolet. Je to svetoznámy francúzsky cukrár, veľmi populárny aj na sociálnych sieťach. Pečie priamo pred ľuďmi za sklom a ponúka degustácie. Fakt ho odporúčam sledovať.

Čo je na sociálnych sieťach v oblasti pečenia najviac preceňované?

Dubajská čokoláda. V 98 % prípadov to nie je žiadna špeciálna čokoláda, ale lacná náhrada s umelými prísadami. Je to marketing.

Aký typ dezertov máš vlastne najradšej?

Mám rada lístkové a odpaľované cestá. Z chutí milujem kombinácie pistácie, maliny a dezerty s orechmi. Ľudia hovoria, že som ako makrónka – veselá. Ale ak by som sa mala prirovnať k dezertu, je to tiramisu. Je elegantné a to sa mi páči.

Blížia sa najobľúbenejšie sviatky v roku. Čo ti Vianoce najviac pripomína?

Kapustnica. Aj keď nie som veľká kuchárka, táto vôňa a chuť sú pre mňa symbolom Vianoc. U nás máme na Vianoce tri polievky. Kapustnicu varí babka, fazuľovú otec a hríbovú teta. Kapustnica obsahuje všetko tradičné – klobásu aj údené.

Vedela by si ju ako mladá cukrárka nejako vylepšiť?

Asi nie. Pri dezertoch viem experimentovať, ale pri tradičných jedlách sa zatiaľ neodvažujem.

Máš nejaký odkaz pre ľudí, ktorí sa boja piecť?

Je to jednoduché - nebojte sa 🙂 Keď nabudúce ochutnáte dezert v cukrárni, skúste sa zamyslieť, či by ste ho doma zvládli upiecť. Ten pocit, keď sa vám to podarí, stojí za to.